Preteky o to, kto viac popíše verejné priestory, obytné budovy, dopravné prostriedky a pod. sú u nás čoraz populárnejšie.
Rešpekt stratili už aj historické pamiatky.
Pred necelým mesiacom uverejnili Bratislavské noviny rozhovor s grafiťákom SOELom, v ktorom to tento „hrdina ulice“ poriadne rozbalil.
(http://www.bratislavskenoviny.sk/najnovsie-spravy-z-bratislavy/samosprava/grafity-umenie-ci-vandalizmus.html?page_id=327398). Autorka tohto človeka vyzdvihuje ako solídneho zástupcu mladej generácie writerov. Celý článok sa nesie v duchu, či existuje hranica medzi umením a čarbanicami, alebo konštatuje že „grafity všeobecne čelia kritike“. SOEL sa v ňom „odborne“ vyjadruje o grafity ako uznávanej subkultúre, ktorá má svoje špecifiká, rozoznávané typy, smery vývoja a podobne.
Pri obhajobe svojej „činnosti“ používa odborné termíny ako napr.: „To, že sa nejaký chudáčik ocitol v role vlastníka disponujúceho materiálnymi a spoločenskými prostriedkami, zabezpečujúcimi mu kontrolu nad dopravným systémom a jeho finančnými zdrojmi, ani náhodou nemôže spochybniť silu...grafity“. Hovorí tiež, že aj keď pamiatkovo chránenú budovu svojimi podpismi poškodil tak „ju to nezbúralo“. Dokonca sa chváli že policajti ho v minulosti chytili ale bol ešte malý,... a inak nemal žiadne problémy.
Ochrana súkromného vlastníctva tvorí základ nášho spoločenského zriadenia. Preto trestný zákon v §246 hovorí: „Kto poškodí cudziu vec tým, že ju postrieka, pomaľuje, popíše farbou alebo inou látkou, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.“
Keď niekomu vandali poškodia, spätné zrkadlo na aute, poškriabu lak, alebo prepichnú pneumatiky, vzbudzuje to ohlas. Poškodení konajú a ohlásia trestný čin polícii.
Vyskytli sa však aj prípady hromadného vandalizmu a vtedy to vyvolalo ohlas verejnosti. Neostalo ticho a začali sa tomu venovať aj média. Napriek tomu, že grafiťáci spôsobenou škodou vôbec nezaostávajú za inými vandalmi, nevyvoláva to také pobúrenie u verejnosti. Poškodení oznamujú skutky polícii v oveľa menšej miere a tá preto nekladie porovnateľný dôraz, na riešenie týchto problémov. Výsledkom je, že sme si na grafity tak nejak zvykli a považujeme ich za nutné zlo. Vrcholom pyramídy je spomenutý článok ktorý stavia grafity do roviny – že je to vlastne normálna vec, niečo ako nevyhnutná súčasť mestského života a prostredia.
Zo zahraničia - najmä USA, kde s týmto fenoménom bojujú podstatne dlhšie vieme, že grafity majú vplyv na prostredie, komunitu a tým pádom aj na všetky ostatné aspekty života. Podrobne a dlhodobo sa problematike venuje napríklad stránka http://www.graffitihurts.org/. V roku 1982 americkí sociológovia prvýkrát prišli s ucelenou teóriou http://en.wikipedia.org/wiki/Broken_windows_theory a následne si ju v roku 1993 adoptoval starosta New Yorku Rudy Giuliani, ktorý vyhlásil nulovú toleranciu voči grafity. Z početných štúdií na túto tému v skratke vyplýva, že tento druh drobnej kriminality priťahuje ďalšiu kriminalitu, asociálne živly, vyvoláva dojem zanedbanosti, zvyšuje agresivitu atď. Mimo iného spôsobuje zmenu štruktúry obyvateľstva v danej oblasti neželaným smerom. Nakoniec sú finančné aj spoločenské škody naozaj veľkého rozsahu.
Na Slovensku, a ani v Bratislave, situácia ešte nenabrala také kontúry, ale zrejme je to len otázkou času. Čo teda potrebujeme aby sme prestali byť apatickí? Necháme to zájsť až tak ďaleko, že nám tu vznikne ghetto, tak ako ich poznáme zo sveta? Existuje nejaká hranica, za ktorou verejnosť konečne odmietne tento problém? Napríklad v českom Třebíči vzniklo verejné pobúrenie keď niekto na budovu miestneho divadla nastriekal grafity vo výške asi 10 metrov od zeme. Nejedná sa pritom o žiadnu historickú pamiatku, no je to jeden zo symbolov mesta. Následne sa však zistilo, že ide len o reklamu na kultúrne podujatie. http://jihlava.idnes.cz/poutac-na-divadle-v-trebici-dd1-/jihlava-zpravy.aspx?c=A140808_113019_jihlava-zpravy_mv. Pôvodca tejto reklamy nechtiac upozornil na grafity a zvýšil povedomie obyvateľov.
Hoci by v tejto veci mali konať hlavne orgány činné v trestnom konaní, Bratislava by mala prísť s iniciatívou, tak ako je to obvyklé v iných metropolách. Jej základom by mohlo byť systematické zbieranie jednotlivých „diel“, či ak chcete tagov. Tag je pre každého sprejera charakteristický a podpisuje sa zväčša rovnako. Každému tagu môžeme priradiť polohu, veľkosť, typ povrchu na ktorom sa nachádza a pod. Zoskupením tagov vieme mapovať činnosť jednotlivých sprejerov. Týmto spôsobom tiež môžeme identifikovať vlastníka majetku, čiže poškodeného. V poslednej dobe vzniklo niekoľko aplikácií na monitorovanie problémov a diania v meste, ktoré zjednodušujú komunikáciu občanov s radnicou. Prostredníctvom nich sa dajú štruktúrovane nahlasovať problémy a podnety, a následne prideľovať zodpovedným úradníkom. Spomeniem aspoň odkaz pre starostu, či novšie a pokročilejšie trashout či citymonitor. Neskôr by sa potom dalo zbieranie tagov automatizovať. Nacenením pracovných pomôcok, materiálu a práce vypočítame priemernú výšku nákladov na ich odstránenie. Výsledkom by bola databáza tagov a výška škôd ktorú spôsobil každý sprejer.
S vytvorením databázy by malo začať mesto Bratislava, ale o jej napĺňanie a aktualizáciu by sa však mohli starať obyvatelia mesta.
Takýto krok by priniesol ľahšie vypátranie sprejerov, orientačnú výšku spôsobených škôd a tlak na políciu, aby zvýšila dôraz pri tomto druhu kriminality. Pri chytení alebo vypátraní konkrétnej osoby, by sa mohla určiť výška škôd nielen v trestnom konaní ale následne aj pri uplatnení nárokov na náhradu škody od poškodených. Odstrašujúci účinok toho, že poškodení si budú náklady na odstránení škody nárokovať od vinníkoch alebo ich zákonných zástupcoch môže byť ešte efektívnejší ako hrozba trestu. Najmä ak sa dolapenie a upozorňovanie na takéto osoby bude vhodne medializovať. Preventívny účinok sa môže ešte zvýšiť v prípade udelenia trestu, v podobe verejnoprospešnej práce. Bratislava by však musela vytvoriť podmienky na výkon tohto trestu, aby odsúdení vykonávali povinnú prácu v prospech mesta a jej obyvateľov.
Verím, že takýmito krokmi sa dá neskôr, predísť k nežiaducemu porušeniu zákona.
Foto: David Kováč, archív o.z. Bratislavské rožky
